Nákupy. Neznášam ich. Aspoň tie, ktoré sú takpovediac nutné. Jediná príjemná časť nákupu je cesta do obchodného centra. Mám rád svoje autíčko. Z dôvodu tejto mojej náklonnosti k môjmu stroju, nenávidím príchod k nákupnému centru. Tu sa totiž začína moje nákupné trápenie, a to už na parkovisku.
Vjazd na parkovisko. Veľká tabuľa s nápisom - na parkovisku platí prednosť sprava! Platí to však asi len na tej značke. Bohužiaľ parkovisko je členené tak, že stredom prechádza širšia cestička a na ňu sa kolmo napájajú užšie uličky vedúce priamo k parkovacím miestam. Napísal som schválne - ŠIRŠIA a UŽŠIE, nie HLAVNÁ a VEDĽAJŠIE.
Po širšej ceste prichádzam k prvej užšej cestičke, ktorá je vpravo. Z nej ide auto. Dávam prednosť pribrzdením. Musím zastaviť. Bliknem. Mávnem rukou. Vodič s klobúkom pochopí a využije svoju prednosť. Idem ďalej. Napravo je druhá pripájajúca sa užšia cestička. Opäť auto. Tentokrát s kučeravou vodičkou. Scenár sa opakuje. Dávam prednosť pribrzdením. Musím zastaviť. Bliknem. Mávnem rukou. Kučerka pochopí a ide. Ach!!! Idem ďalej.
Tretia pripájajúca sa užšia cestička. Tentokrát ale zľava. Hurá, mám prednosť! Viem o tom však iba ja. Ten v pasatíku, čo ide z užšej na moju širšiu, o tom netuší. A šup ho rýchlo predo mňa. Opäť musím pribrzdiť, zastaviť, blikať a trúbiť. Ešteže mám dobré brzdy a asi aj hrubý sveter. Pot mi totiž steká po chrbte. Konečne však bez ujmy zaparkujem a „hurá" na nákupy.
Po hodine a pol je nakúpené. Nedá mi nespomenúť hnilé ovocie, pokazené koliesko na košíku, nefunkčný automat na zálohovanie fliaš či nadutú pokladníčku. Mám pred sebou totiž ďalšiu misiu - dostať sa z parkoviska, na ktorom platí prednosť sprava, ale len na značke. V skutočnosti ide ten, kto je na ŠIRŠEJ.